Implantológia

Prvé pokusy o nahradenie chýbajúcich zubov pochádzajú ešte z čias starovekých egyptských a juhoamerických civilizácií. Vtedajším pacientom boli zuby nahradené napríklad opracovanou slonovinovou kosťou alebo drevom. V 18. storočí využívali ako zdroj náhradných zubov ľudských darcov. Implantácie však boli veľmi neúspešné, pretože dochádzalo k silným reakciám imunitného systému u príjemcov.

V 19. storočí sa podarilo vyrobiť a aplikovať zlaté aj platinové implantáty a prebehlo množstvo experimentov, ktoré sa venovali implantologickej liečbe. Z pohľadu dlhodobej úspešnosti však zostali všetky za reálnou hranicou použiteľnosti. Prvý úspešný implantologický zákrok sa prisudzuje doktorovi Strockovi, ktorý ho v roku 1937 predviedol na Harvardskej univerzite. Jeho implantát bol z vitallia (zliatiny kobaltu, chrómu a molybdénu) a doktor Strock nezaznamenal u pacienta po jeho aplikácii žiadne pooperačné komplikácie či neželané reakcie imunitného systému.

Od polovice päťdesiatych rokov 20. storočia sa výskum a vývoj v zubnej implantológii výrazne zrýchlil. Prelomovým sa stal rok 1952, kedy tím okolo švédskeho lekára Per Ingvara Brånemarka úspešne umiestnil titánový kovový valček do stehennej kosti králika. Z tohto experimentu im vyplynulo, že kosť vie nielen prijať cudzie teleso ale sa s ním aj spojiť. Tento fenomén bol výskumníkmi nazvaný a predstavený ako „osseointegrácia”. Zároveň s výskumom rozvíjal Brånemarkov tím aj myšlienku valcovitej titánovej skrutky so špecifickou povrchovou úpravou. Brånemarkov výskum sa však nestretol s dôverou vo vedeckej obci a tak sa skutočným míľnikom v implantologickom výskume stal až rok 1981, kedy Brånemarkov tím publikoval výsledky dlhodobého výskumu. V roku 1982 bola v Severnej Amerika akceptovaná a schválená liečba pomocou zubných implantátov.

Od osemdesiatych rokov rozvíja výskum implantológie množstvo spoločností po celom svete. Urobilo sa mnoho pokrokov v ohľade konštrukcie i dizajnu implantátov, no všetky sa viac či menej podobajú pôvodnej Brånemarkovej titánovej skrutke.

V rámci zubného lekárstva sa teda jedná o veľmi špecifickú disciplínu. Jej hlavnou zásadou je najmä veľká miera individualistického prístupu. Postupy implantológie totiž nemožno zovšeobecniť. Každý zubný implantológ musí pristupovať ku každému pacientovi v plnom rozsahu ako k jedinečnému pacientovi. Existuje totiž veľké množstvo nielen druhov implantátov, ale i vhodných postupov. Základom je však zostaviť pacientovi taký plán implantologickej liečby, ktorý bude šitý priamo jemu na mieru.